O nás

Ja verím, že človek si svoju cestu často uvedomí až spätne.
Ako dieťa som nevedela, že raz budem rozprávať príbehy domov. Nevedela som, že raz budem hľadať ticho. Ani že sa budem vracať tam, kde som sa kedysi cítila najviac doma.
Pamätám si však presne tie rána. Svetlo, ktoré prešlo cez okno. Drobný prach v lúčoch. Ticho izby u babky. Vôňu kakaa. Kikiríkanie kohúta na dvore. A pocit, že som v bezpečí.
Dlho som si myslela, že domov je niečo, čo si raz postavíme. Moderný dom. Nové steny. Dokonalé línie. Až časom som pochopila, že domov sa nebuduje betónom. Domov sa buduje spomienkami. A že to, čo nás celý život ťahá späť, nie sú mestá ani krajiny, ale miesta, kde sme boli šťastní bez toho, aby sme o tom vedeli.
Do realít som vstúpila s presvedčením, že predaj je služba. Nie obchod. Nie tlak. Nie čísla. Ale pomoc človeku v jednom z najdôležitejších rozhodnutí jeho života. Postupne som pochopila, že väčšina nehnuteľností nie sú stavby. Sú to
kapitoly života. Domy po rodičoch. Chalupy po starých rodičoch. Chaty, v ktorých niekto prežil polovicu života.
A že tieto miesta si nezaslúžia skončiť ako obyčajný inzerát.
Slovenská dedina vo mne vznikla skôr, než dostala názov. Zo spomienok. Z detstva. Z babkiných rúk. Z vône koláčov. Z ticha dvorov. Z rozhovorov so starými ľuďmi. Z príbehov, ktoré by inak nikto nepočúval. Vznikla z pocitu, že v rýchlom svete strácame niečo veľmi vzácne. Spojenie s koreňmi.
Ja neverím v rýchle riešenia. V rýchly predaj. V tlak.

V marketing bez duše. Verím v pomalosť. V rozhovor. V pochopenie. V rešpekt. Verím, že dom si zaslúži, aby mu niekto porozumel skôr, než ho ponúkne ďalej. Verím, že staré domy nemajú byť búrané. Majú byť čítané. Každá prasklina má svoj dôvod. Každý trám svoj príbeh. Každá pec svoje zimy.
A že rekonštrukcia nie je len technický proces. Je to rozhovor s minulosťou. Verím v ľudí. V remeselníkov, ktorí vedia viac rukami ako slovami. V ženy v kuchyni, ktoré držia rodiny pokope. V starých majstrov, ktorí vedia veci,
ktoré sa už nikde neučia. V rodiny, ktoré sa chcú vrátiť k jednoduchosti. Pretože slovenská dedina nie je architektúra. Slovenská dedina sú ľudia. Našla som symbol, ktorý ma sprevádza celý život. Okno. Pretože okno je hranica medzi svetom a domovom. Medzi minulosťou a budúcnosťou. Medzi rýchlosťou a pokojom. Cez okno sa pozeráme späť ku koreňom, aby sme vedeli pokojne kráčať ďalej. A presne to chcem robiť aj ja. Slovenská dedina nie je môj projekt. Je to moja cesta. Moje spomienky. Moje hodnoty. Moje tempo. Moja viera v to, že domov stále existuje. Chcem, aby ľudia našli pokoj. Našli domov. Našli spojenie so sebou. Našli miesto, kde sa môžu nadýchnuť. A napokon… Ja neverím, že všetci musíme ísť dopredu. Niekedy musíme ísť najprv späť. Späť ku koreňom. Späť k detstvu. Späť k tichu. Späť k sebe.

Lucia – zakladateľka Slovenskej dediny.
Pretože domov sa nehľadá. Domov sa pamätá.